História slovenského lesníctva

S pribúdajúcimi stáročiami a zväčšujúcim sa počtom obyvateľov lesov natoľko ubúdalo, až na koniec počas stredoveku boli vytlačené do typických lesných stanovíšť. Ubúdali takým rýchlym tempom, že ich bolo potrebné chrániť. Regeneračná sila prírody už nestačila. Slováci museli prežiť veľa vojen, útrap a politických premien od 14. do 18. storočia. Slovensko do 19. storočia treba chápať ako samostatný celok, ohraničený svojimi lesmi, horami, vrchmi a južne Dunajom a Tisou, teda osobitným zemepisným útvarom vo svojich bývalých hraniciach. Lesníctvo na Slovensku, ktoré sa vyvíjalo popri baníctve, má bohatú minulosť i tradíciu. Základné formy prvovýroby a tým i začiatočnícke teoretické lesnícke znalosti vznikli na Slovensku (samostatne ohraničenom geografickom celku) v rozsiahlom lesnom majetku uhorského panovníka 11. storočia, keď sa zakorenilo kresťanské učenie.


V roku 1350 vyhlásil vtedajší panovník Karol IV (MAIESTANS CAROLINA), že „všetko vyrúbané sa musí opäť zalesniť“. V roku 1425 vydáva Žigmund nariadenie o povinnosti starať sa o les. Začiatok hospodárenia v lesoch sa uvádza rokom 1426, keď Žigmund vydal poriadok na využívanie lesov pre banícke účely. Tieto smernice zaviedli poriadok pri využívaní lesov, formou rúbaniska a ochranu lesov pre zabezpečenie trvalého úžitku. Vo vývine hospodárenia v slovenských lesoch má revolučný význam Banskobystrický lesný poriadok, 1565 vydaný Maximilianom II. V ňom sú zahrnuté všetky lesnícke vedomosti o ťažbe dreva a jeho plavenia. Pre pestovanie lesov ponechanie žiadúceho počtu semenáčov, ako aj drobného porastu na vyťaženej ploche. Ťažba dreva, neskôr lesníctvo boli odbory ľudskej činnosti, ktoré podmieňovali úspešnosť banského a hutníckeho podnikania. Intenzívne sa využívalo drevo a navyše exploatovali lesy, ktoré sa sčasti obnovili výsadbou. Ich druhové založenie, také, aké ho vidíme z časti do dnes, je na zmenenom, industrializovanom území zväčša nepôvodné. Pretože baníctvo znamenalo zdroj bohatstva, ale aj vedy a technického rozvoja, čiže pokroku všeobecne, prejavilo sa to i na vývoji a rozvoji lesníctva a lesníckej vedy.


Lesný poriadok panovníčky Márie Terézie z roku 1769 podnietil výsadbu lesných drevín na nevyužitých plochách priestranstvách pri dedinských i mestských osídleniach, ďalej určoval čo sa môže kedy rúbať a v akom množstve. Prikazoval les obnovovať a o mlaď sa starať. Ďalej zabezpečoval trvalosť produkcie v lesnom hospodárstve a bol podmetom k otvoreniu lesníckej výučby na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici v roku 1770. Z významných osobností treba pripomenúť Františka Wisnera, ktorému sa v roku 1796 podarilo založiť v Liptovskom Hrádku lesnícku školu, ako prvú vo vtedajšom Uhorsku, teda strednej Európe. V roku 1807 vzniká Lesnícky ústav pri Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, ktorý plnil funkciu učilišťa pre výchovu lesníckych odborníkov. Zakladateľ tohoto ústavu prof. Dr. Henrich Dávid Wilkens prednášal väčšinu prírodovedných i lesných disciplín. Úzko spolupracoval s najvýznamnejšou lesníckou osobnosťou Slovenska - s vynikajúcim lesným hospodárom, banskobystrickým lesmajstrom Jozefom Dekretom Matejovie, ktorého meno nesie aj dnešná lesnícka škola v Liptovskom Hrádku. Človek, ktorý dokázal naše lesníctvo pozdvihnúť na vysokú európsku úroveň novými teoretickými znalosťami a hlavne mnohými praktickými metódami. Známe sú jeho výskumné i projekčné práce v umelej obnove alebo v hospodárskej úprave lesov. Prvý zákonný článok, č. 31 ošetrujúci kvázi lesné hospodárstvo sa datuje k roku 1879 a s viacerými zmenami a doplnkami fungoval až do roku 1960.

Nie je možné chápať lesy ako izolovaný fenomén, ktorého sa nič netýka. Práve naopak, lesy tvoria súčasť hospodárskej sféry. Pre tú platí, že ako sa les zrkadlí na pokojnej vodnej hladine, tak aj politicko-spoločenské dianie sa zrkadlí na živote lesa.

Príroda a jej ochrana

Lesy sú pre slovenskú krajinu najvýznamnejším darom, skutočným národným bohatstvom. Preto je pochopiteľné, že prevažná väčšina chránených území, ktoré predstavujú najzachovalejšie a najcennejšie prírodné časti, reprezentujúce biologicko-ekologickú mnohotvárnosť slovenskej prírody sa nachádza na lesnom pôdnom fonde.

História dokazuje, že práve lesníci to boli, ktorí prví uplatňovali vo svojej práci hľadiská ochrany prírody dávno predtým, ako vznikli inštitúcie ochrany prírody.

Vďaka stabilite lesných ekosystémov výrazne sa zabrzdili denaturačné procesy a zachovali sa priestory človekom málo narušenej prírody, kde nachádzajú svoje útočisko mnohé pôvodné druhy fauny a flóry, ktoré inde v Európe už vyhynuli. Vzťahy medzi človekom a prírodou prechádzajú kritickým obdobím. Dlhodobým pôsobením civilizačných faktorov došlo k narušeniu rovnováhy prírodných ekosystémov najmä zdravotného stavu lesov, čo sa prejavuje aj na územiach osobitne chránených. Okrem negatívneho vplyvu imisí, abiotických a biotických činiteľov sa na súčastnom stave lesov podieľajú aj spôsoby obhospodarovania, ktoré v 80-tych rokoch často uprednostňovali krátkodobé ekonomické efekty. V úsilí znížiť náklady spojené s ťažbou a dopravnou dreva dochádzalo k industrializácii výrobného procesu a potláčanie princípov biológie lesa. To je dnes už zmenené a v praxi sa používa metóda pestovania lesa blízkeho prírode a lesníctva plniaceho viaceré funkcie - integrované lesníctvo.